O nás

o-nas-skola-taliancinyMnohí sa ma pýtajú, kedy vznikla myšlienka založiť taliansku jazykovú školu. Dobrá otázka! Na jej odpoveď sa musím presunúť 18 rokov späť, kedy to celé začalo.
Zdá sa mi to ako včera. Mala som 15 rokov a čakalo ma rozhodovanie kam si pošlem prihlášku na strednú školu. Decká majú zväčša iné priority ako rodičia a viac ako na svoju budúcnosť sa pozerajú na iné výhody tej či onej školy. Jedna je veľmi ďaleko, do druhej treba dvakrát prestupovať (no určite!) a tretia má neskoro prijímačky. Nie, nie, to by veru nešlo. Priority sú priority. 🙂
Taliansky bilingválny gympel vypísal prijímačky o mesiac skôr, čo znamenalo aj dlhšie letné prázdniny. Whueeej! Taliančina sa mi navyše vždy páčila a aspoň sa na dovolenke s rodičmi konečne dohovorím viac ako len Ciao bello :). A bolo rozhodnuté. Idem sa učiť la lingua italiana!
Rozhodnutie z rozumu sa už veľmi skoro ukázalo ako správne. Taliančina ma bavila a netrvalo dlho, začala som doučovať iných žiakov. Moja detská izba sa stala mojou prvou učebňou. Bez akýchkoľvek osnov či metodických príručiek som získavala prvé skúsenosti s učením jazyka. Často som nevedela ako ďalej, no po vzore známej anglickej frázy „fake it till you make it“ som pokračovala.
Stredná škola sa blížila ku koncu a mňa to ťahalo smerom k môjmu milovanému Taliansku. Veď čo môže prekonať slanú vôňu mora, chrumkavú pizzu, smotanové gelato a lahodné víno? Rozhodnutie z rozumu. Nie, nemáte déja vu, to len nad hlasom srdca vyhrali racionálne argumenty mojej rodiny.
Od otázok „Čo s tým jazykom budeš robiť?“ cez „Vyštuduj niečo normálne nech niečo vieš“ až po „Taliančinu ovládaš, načo ju chceš študovať ďalej“ som im dala za pravdu a poslala prihlášku na Ekonomickú univerzitu.
Taliančina je ako prvá láska a nedá sa na ňu len tak zabudnúť. Aby som nevyšla z cviku, študentské letá som trávila tam, kam ma ťahalo srdce – v Taliansku. Taliančinu som prestala vnímať ako súbor gramatických pravidiel, začala som ňou žiť.
Na druhý deň po promóciach a získaní titulu Ing. ekonómie som si to namierila na živnostenský úrad. Konečne som to mala čierne na bielom – stala sa zo mňa lektorka Taliančiny. Učiť som začala opäť vo svojej izbe no tentokrát bez plagátov na stenách a s jasnou osnovou a cieľom. Postupne som sa so svojimi študentmi presunula do čajovne mojej maminy kde som vypila hektolitre čaju. Od čaju sme prešli ku káve do útulných kaviarní, až som na istú dobu zakotvila v mojej 1.skutočnej učebni. Teda v prerobenej ambulancii môjho otca. 🙂
Učebňa bola fajn, no vo mne čoraz viac rezonovala túžba po vlastnej jazykovej škole. Hovorí sa, že keď niečo chceš, ono si ťa to nájde a tak netrvalo dlho, opäť som sa sťahovala. Tentokrát do mojej jazykovej školy na Továrenskej ulici :).
Pamätáte si ako Diane Lane vo filme Pod Toskánskym slnkom  kúpila vilu plnú tajomstiev? Presne tak by sa dala charakterizovať škola na Továrenskej! Stará industriálna budova bola v polorozpadnutom stave. V danom momente však bola tým najlepším riešením aké som si mohla dovoliť. V lete nám bolo príšerne teplo vďaka čomu sme sa vedeli vcítiť do sicílskej klímy a naopak v zime sme sa nachádzali vysoko v Alpách, teda aspoň pocitovo :). V budove neustále vypadávali poistky no my sme učili aj po tme – nie nadarmo sa hovorí, že Taliančina je jeden z najromantickejších jazykov! Keď nevypadávala elektrina, poskakovali stoly, a to doslova. Vo vedľajších priestoroch totiž skúšali rôzne hudobné kapely. Tento priestor bol plný vzrušenia a dal mi ozaj veľa. Urobil zo mňa údržbára, maliara, natierača, manažéra, parkovacieho asistenta a človeka, ktorého nič neprekvapí. Zakrátko sa ku mne pridal prvý lektor, neskôr prišiel druhý a tak to išlo. Ozajstná škola Taliančiny bola na svete.
Keď som s priestorom konečne uzavrela prímerie, bol čas odísť. Budova sa mala búrať. Všetko, čo sa v živote deje má nejaký zmysel a tak tomu bolo aj teraz. Vďaka mojej študentke som sa dostala k čarovným priestorom v srdci starého mesta. Od učenia v detskej izbe sme sa za 18 rokov dopracovali k Škole Taliančiny – Na vŕšku. Za ten čas našimi rukami prešlo XY spokojných klientov. V súčasnosti disponujeme širokou ponukou kurzov pre deti, dospelých aj firmy.
Momentálne si žijem svoj sen a verím, že vám pomôžem splniť ten váš – naučiť sa jazyk a prežiť ho srdcom. Tak ako my 🙂

PS: A kedy som sa rozhodla otvoriť jazykovú školu? Ja som sa nerozhodla, to rozhodnutie si našlo mňa 🙂

Vaša Viera,
majiteľka Školy Taliančiny